Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Kultúra

Z kultúrneho života po oslobodení ( 1945)

       Miestny osvetový dom v Brezničke zorganizoval 13.januára 1946 ( I. výročie oslobodenia obce) slávnostný večer. Uvedená bola divadelná hra „ Život vojenský, život veselý..“ herci Juraj Morháč, Marci Gábor, V.Gábor, M. Sršňová, E. Morháčová, Ján Almáši. Najviac aktivní boli ochotníci v roku 1952 nacvičili divadelnú hru „Kubo“, kde hlavnú úlohu stvárnil Ján Gábor Jánošove a zároveň hru „Statočný valach“, v hlavnej úlohe sa predstavil Juraj Morháč.

    Kultúrny dom bol budovaný od r. 1953 v akcii „Z“ dokončený až v roku 1971. Pozostáva z týchto častí: sála, foyer, miestnosť na vydávanie vstupeniek, na vyd. občerstvenia, balkón, miesto na premietanie filmov, klub mladých s balkónom, javisko  so skladišťom, šatne pre hercov a účinkujúcich, sála dobre zariadená. Miestnosti vykurované ústredným kúrením.

   V r. 1953 bolo postavené nové javisko. Pri závode Ipeľské tehelne pracoval divadelný ochotnícky krúžok Revolučného odborového hnutia ( ROH), v roku 1955 odohral dve divadelné hry „Syn troch otcov“ a „Pytliakova žena“.V roku 1957 pri ZK ROH bol založený tanečno- spevácky krúžok, ktorý mal aj kroje

(pozri foto). V roku 1958 nacvičili tri hry „ Ženský zákon“ režíroval Ján Boroš a „ Proti svojej vôli lekárom“  réžia Ján Gábor. Patronátnu réžiu nad hrami mala Mária Markovičová, členka DJGT vo zvolene a 23.februára 1958 sa s ňou zúčastnili okresnej prehliadky Ľudovej umeleckej tvorivosti ( ĽUT). Na Silvestra roku 1958 odohrali divadelnú hru „Spoločný byt“, režisérom bol Ján Gábor Turičan, herci: J.Gábor-Turičan, Darina Geletová, Ján Morháč ml. a st., Eva Slavkovská, Magda Balkovská, Lena Kelemenová, Emil Vaculčiak, Ján Balkovský, Ján Hoffmann, Vlado Gábor. Posledným predstavením ochotníkov bola v roku 1967 hra „ Zlomená pýcha“. Potom nastala dlhá pauza 17 rokov. Tradíciu divadelníctva obnovili mladí ochotníci v roku 1984. 28. apríla

 ( predpremiéra) a 29. apríla 1984 ( premiéra) odohrali hru „ Páva“ od Boženy Slančíkovej- Timravy. Režisérkou bola Mária Morháčová, herci: Iveta Svoreňová, Branislav Knechta, Jana Tóčiková, Tatiana Hlásniková, Katarína Šuľajová, Ján Bella, Monika Hlásniková, Beata Zavaterníková, Marta Skypalová, Dušan Belányi, Ján Nedbal v dvojúlohe, Ondrej Komora

  Osvetová beseda v Brezničke v r. 1985 pracovala s dobrovoľným vedúcim. Podobne aj Miestna ľudová knižnica, ktorá mala 65 čitateľov a  1896 zv. kníh.

Spočiatku do obce chodilo putovné kino zásluhou rodáka Ferka Geletu. Kino Ipeľ v Brezničke vedúci bol J. Gábor, premietačom Pavel Gábor.

   V roku 1986 zorganizovala obec podujatie pod názvom „ Spieva  celá dedina“

v rámci neho predviedli jablĺčkový a Stoličkový tanec. Do 31.decembra 1988 bol riaditeľom Miestneho kultúrneho strediska ( MKS) Jozef Klimák, potom Milada Bendíková, vedúcou knižnice Mária Morháčová a vedúcim kina „ Ipeľ“ Jozef Ševčík.

 

 

 

 V roku 1988 v Brezničke vystúpil Divadelný súbor (DS) Timrava z Lučenca s hrou „ Ženský zákon“, účinkoval aj Ján Nedbal z Brezničky.

   Pri Školskom klube Základnej školy ( ŠK ZŠ) v Brezničke bol v roku 1999 založený divadelný súbor „ ŤUŤMÁCI“ pod vedením Jarky Mesiarovej. 4.mája 2000 mali premiéru „ Zachráňte zem alebo Ako Kvapôčka putovala“.

  Spevácky- chrámový zbor Campana, bol založený pri rímsko- katolíckej farnosti, vedúca Oľga Jackuliaková- Budinská. Zbor vydal prvé CD v roku 2006- Campana Vianoce, druhé v roku 2011 pod názvom Pater meus. Úspešne sa prezentuje na prehliadkach a festivaloch doma a v zahraničí. Ako víťaz krajskej súťaže postúpil na celoslovenskú súťaž zborové spevu dospelých 20. októbra 2012 v Banskej Bystrici. Úspešný je aj detský zbor Campanela, ktorý vedie Terézia Kelementová. ( Obecná kronika Breznička II.,  ÁBELOVSKÝ, M.

 Predstavujeme mestá a obce Novohradu. Breznička In. Rekus roč. 22, reg. mesačník č. 12, december 2012, Lučenec, 3-5)

   Neprofesionalizovaná Obecná knižnica v Brezničke ( údaje k r. 2010):

Knižný fond 3 213 zv. kníh, výpožičky v r. 2009 212, používatelia 35 ( prírastok kníh 23), Vedúcou knižnice je:

 

 

  Výber z osobností z Brezničky

 

    G á b o r   Július (n.22.8.1930 Breznička- z. 1.1.1989 Veľká Ves ) - ev. farár. Maturoval na Gymnáziu v Lučenci(1950), absolvoval Bohosloveckú fakultu UK v Bratislave (1955). Ordinovaný v Modre (1955). Potom pôsobil na rôznych miestach, od augusta 1978 v Tomášovciach.Po krátkom pôsobení odišiel na Poniky potom žil vo Veľkej Vsi pri Lučenci.

 

 G á b or Ondrej( n.30.1. 1922 Breznička - z.27.8.1998 Banská Bystrica), vysokoškolský učiteľ, Doc., PhDr., CSc, matematik. Študoval 1928- 37 na ľudovej a meštianskej škole v Brezničke, 1937-38 Učiteľský ústav v Lučenci, 1938-41 uč. ústav v B. Bystrici. Študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1951-56). Učil na Gymnáziu v Lučenci (1950-60) potom na Pedagogickej fakulte v B. Bystrici do r. 1985. Autor učebníc matematiky.

Spoluautor vysokoškolskej učebnice Teória vyučovania matematiky I. Bol členom redakčnej rady časopisu Matematika a fyzika v škole. Za jeho zásluhy mu bolo v roku 1984 udelené čestné členstvo JČSMF. Zakladajúci člen DOS Timrava v Lučenci, kde účinkoval ako herec, režisér v r. 1945- 1962.

Dve sezóny ako hosť vystupoval v opernom súbore Divadla J.G. Tajovského v Banskej Bystrici. Podieľal sa aj na činnosti Klubu priateľov Novohradu.

Z množstva uznaní a vyznamenaní stoja v popredí čestné tituly Vzorný učiteľ a Zaslúžilý učiteľ (1973).

 

 

 

 

    J  ó n a  Eugén (n.20.2.1909 Veľká Suchá- z. 25.11. 2004) jazykovedec, dialektológ, PhDr, CSc. Študoval 1915- 21 na ľudovej škole v Brezničke a Hradišti. Maturoval na gymnáziu v Lučenci (1928), absolvoval FF UK 1932.

Pôsobil v rôznych ústavoch posledne v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra v Bratislave. Autor početných jazykovedných prác. Zaujímal sa aj o nárečie Novohradu. Po smrti mu vyšla kniha „ Novohradské nárečie“ 2009.

 

  M o r h á č  Martin ( 3.3.1864 Breznička- 12.7.1941 Budapešť), literárny a osvetový pracovník, prekladateľ ( pseudonym M. Breznický), maliar. Otec Martin M,, roľník, matka Mária rod. Mlináriková. Manželka Emília, rod. Hackelová, mali 8 detí. V r. 1884 maturoval na gymnáziu v Lučenci, potom študoval teológiu v Bratislave. Pôsobil ako farár na rôznych miestach, posledne od r. 1906 farár slov. ev. cirkvi v Budapešti. Na prelome 19. a 20. storočia aktívny účastník slovenského národného pohybu, odporca maďarizácie.

   Literárne činný ako prekladateľ spisov M. Luthera. Vydal aj kázne. Prispieval do rôznych časopisov. Nás zaujíma, jeho príspevok: Blažeja a Gregora. Školské zvyky v Ipeľskej Breznici a Hornom Novohrade. In. Časopis MSS, 9, 1906,č.1, s1.- 5, kde píše aj o Brezničke.

 

    G e l e t a Pavel (

 

Producent spoločnosti AG studio produkovala slovenský film „ Sokoliar Tomáš“ a iné. Bol vedúcim aj produkcie filmu „Sám vojak v poli“ ( v r. 1964), ktorého premiéru vraj uvádzali aj v Brezničke. Ako producent, či vedúci výrobného šrábu, sa podpísal pod viac ako ako dvadsiatku filmov ( Demetero- vci, Starý včeliar a ď.)

 

    M o r h á č Martin ( 3.3.1902 Breznička - 22.10.1955 Horné Orešany)- obchodník so stavebným materiálom v Brezničke, politik. Otec Michal M., matka Elena rod. Oravcová, manželka Mária, rod. Hluháňová V r. 1939 jeden z organizátorov obrany hraníc na južnom Slovensku proti horthyovcom. Slovenský národovec.

Poslanec slovenského snemu v r. 1939- 43. Zachránil niekoľko židovských rodín od holokaustu.

     M o r h á č o v á Milina ( 1899- 1995 Stupava), dcéra  Martina M. Po vysvätení (1941) zborová sestra ev. diakonie v Prešove, Lubine, Liptov-

kom Mikuláši. V Bratislave vedúca setra Materského domova diakonís, v Liptovskom Mikuláši vedúca setra MD diakonís Betánia. Prekladateľka náboženskej literatúry.

 

 

 

 

 

   Z farárov obidvoch cirkví spomenieme:

   G l o s i u s Pondelský Ján ( 1670 Pondelok- 1729 Tomášovce pri R. Sobote)- ev. farár, študoval aj v zahraničí v Turoni. V Kalinove pôsobil v r. 1710-11, kde mu v r. 1710 zomreli na choleru aj dve dcérky. V Kalinove začal viesť Knihu kostolnú, ako prvý s peknými slovakizmami v r. 1710. Písal slovenskú a latinskú barokovú svetskú i náboženskú literatúru. Spolupracoval s Matejom Belom

 polyhistorom,( ktorý študoval v Kalinove v r. 1694-95).

 

  M i č i n s k ý Ján ( 1684 Iliaš-                   ) ev. farár v Kalinove od r. 1728. Bol historikom i spisovateľom. Jeho „ Cimelia“ boli cenným podkladom pre Dejiny slovenských gymnázií Rezíka. Tiež spolupracoval s Matejom Belom.

 

   B e l č á n y Ján- rímskokatolícky farár. V Kalinove a Brezničke kaplán v r. 1941-43, potom farár v r. 1946- 1983. V r. 1958 spracoval Dejiny breznickej farnosti ( ostali v rkp.)

 

  K o j n o k  Eduard ( 14.8.1933 Veľká Suchá- z.                      ), Mons. rímskokatolícky biskup v Rožňave. Maturoval na gymnáziu v Rožňave. Teologické štúdia absolvoval na Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde bol vysvätený 24.6.1956. V tom istom roku nastúpil ako kaplán v Brezničke. Pôsobil aj v Lučenci (1968) a i. 14.2.1990 bol menovaný pápežom Jánom Pavlom II. za administrátora rožňavskej diecézy. 18.3. 1990 konsekrovaný za rožňavského biskupa. Zaslúžil sa o vybudovanie kostolov v regióne.

 

   Z ďalších osobností vyberáme:

   P á n i k Ján (n.15.10.1895 Ratková- z. 1970, Bratislava-Dúbravka?)- správca ev. školy, riad. národnej školy v Brezničke. Ján sa učil na základnej škole v rodisku, meštianskej škole v Gemeri, na učiteľských ústavoch v Lučenci ( 3 ročníky), maturoval v Prešove. Od r. 1915 bojoval na ruskom, rumunskom a talianskom fronte. Dosiahol hodnoť nadporučíka. Učiteľom- riad.  v Brezničke bol v r. 1929- 1959. Zakladateľ Slovenskej evanjelickej jednoty v Brezničke 28.4.1929.  Funkciu obecného kronikára vykonával od 1.11.1933 do 15.8.1929.

Veliteľ CPO bol od r. 1936. V r.1937 vyznamenaný bronzovým záslužným krížom hasičstva. Organizátor kultúrneho života v Brezničke.

 

   M o r h á č  Ján (14.6.1940 Breznička  ) Ing., študoval na SVŠT v Bratislave (promoval r. 1964). Pôsobil aj ako stredoškolský profesor na stredných školách v LučenciÚspešne viedol tanečné kurzy v regióne i v Brezničke.

 

 

 

 

 

   M a r k o Ján ( 6.9.1920 Točnica), Ing., hospodársky, politický a verejný pracovník. V r. 1951 -54 riaditeľ Slovenských magnezitových závodov v Lovinobani a začas aj vedúci tehelne v Brezničke.

 

 Vypracoval sa až do funkcie námestníka ministra- predsedu Štátnej komisie pre koordináciu vedy a techniky, v r. 1969-1971 minister zahraničných vecí ČSSR, od r. 1971 prvý podpredseda Federálneho zhromaždenia. Člen ÚV KSČ, nositeľ Radu práce (1970).

   N e d b a l  Ján (                             ) Ing.

ochotnícky divadelník a režisér v Brezničke, hral aj v DS Timrava v Lučenci.

 

 Nárečie v Brezničke

    Ipeľské nárečie  východného Novohradu zahŕňa oblasť horného toku Ipľa

od  Kalinovo cez Brezničku, Poltár Mládzovo, Rovňany Turičky Bystričku, Ozdín až po Málinec. Od Cinobane dole cez Lovinobaňu, Uderinu, Točnicu až po Veľkú Ves ( pozri mapu- hranice hornoipeľského nárečia. ).

  Pre toto nárečie sú charakteristické tieto javy:

1. Za krátke a sa vyskytuje e ej a : meso, keďiťi, zať, desat. Za pôvodné dlhé a je dvojhláska ei: veic, znamenie, ukeziti.

2. Za pôvodný y je e a za ý i: te, kobe, rebe, vole ( keby, ryby, voly), mlen, žene hrabale, dobrei, beivati. Po k, g, x, h a po mäkkých spoluhláskach je i, ť: xiba, sztaršix, kívaťi.

3. Po mäkčiacom u, ú ( nasleduje po mäkkých spoluhláskach) je i, í: ľiďie, miesit, plíca.

4. Spoluhlásky –ť,-ď na konci slov po sykavke zanikajú_ kos(ť), pes(ť), hrs(ť). Po samohláske sa mení koncové- ť, -ď na tvrdé –t,-d: spovet,, desat, ďevet.

5. Neurčitok slovies má podobu –ťi: hraťi, kúpiťi, jesťi.

6. Koncové l v minulom čase slovies sa mení na u: bou, zbadau, hrešeu, hrávau.

7. Za spoluhlásku –m na konci slova je –n: popvien, ván, son, tan.

8. čislovka jeden má podobu edon, edná, edno- ednému staremu, ednu príhopdu, ne ednom filme.

  Uvedieme niekoľko ukážok: „ jej son bou kosiťi, te pójdeš hrabaťi“.

      Univerzitný profesor  PhDr. František Pastrnek (1853-1940) z Prahy roku 1896 organizoval na základe dotazníkov aj výskum slovenských nárečí v Novohrade.. F.Pastrnkovi zapísal 6.decembra 1896 Martin Morháč z Brezničky nárečie „ Dva šarvanci“ z Brezničky, ktoré z archívu MS v Martine odpísal Eugén Jóna.

 

 

 

 

 

    Materiálna kultúra

    Ľ u d o v á  a r ch i t e k t ú r a. Prírodné podmienky Brezničky a okolia poskytovali trojaký materiál pre stavebnú technológiu. Lesy poskytovali drevo, z ktoré sa stavali domy technikou zrubovou, stĺpovou, rámovou a hrázdenou. Zrubové domy boli z tvrdého dreva pod slamenou strechou; hospodárske priestory zaradené za obytnou časťou. Potom niektoré domy sa stavali z hliny technikou vykladania a nabíjania, hlina sa formovala do surových tehál ( váľky) a od druhej pol. 19. storočia, pretože v Brezničke bola tehelňa sa tehly aj pálili. Strechu potom miesto šindľov pokrývali škridlami tu vyrábanými. Hlavným materiálom pre výstavbu domov i hospodárskych budov bol kameň opracovaný i neopracovaný, so spojivom i bez spojiva. Miestnosti v obytnej časti- izba, pitvor, kuchyňa, komora bola radená vedľa seba, ďalej maštaľ a humno.

 Okolo domu bola ovocná záhrada. Zvláštnosťou bolo, že nebolo komínov. Ohnisko sa menovalo „ košok“.

  Čo sa týka  typu dediny Breznička je dedina pri hradskej. Z 19. storočia pochádzal dom č. 146, trojpriestorový zrubový, orientovaný do ulice dvojosovou fasádou a štítovou strechou s podlomenicou. Mal hĺbkovú orientáciu a bol postavený na otvorenom dvore. Za obytnými priestormi šopa. Murované domy z 20. storočia zachovávajú starú dispozíciu. ( Súpis pamiatok na Slovensku I. 1967)

      Ľ u d o v ý  o d e v

     Na zhotovovanie odevu používali obyvatelia Brezničky bežne dostupné prírodné materiály. Lesy bohaté na zverinu a od 15. storočia, vzmáhajúci sa chov oviec boli prirodzeným zdrojom koží, kožušín a vlny. Z ľanu, konopí a vlny sa dorábala priadza, z ktorej sa tkali textílie. A tak súkno, kože, ľanové a konopné plátno boli dlho základným odevným materiálom. Doplňovali ho miestni garbiari, tkáči, súkenníci, krajčíri, čižmári a i. Rôzne doplnky na spestrenie ľudového odievania sa neskôr zvyčajne kupovali na jarmokoch

v Lučenci a Poltári.

   Jedinečný zdrojom pre poznanie tzv. poltárskeho kroja z 18. a zo začiatku 19. stororčia je krojový album Jozefa Heinbuchera von Bikessyho, vydaný vo

v r. 1820 vo Viedni. Sprievodný text k nemu napísal Ján Čaplovič, etnograf

( ktorý študoval aj na kalv. gymnáziu v Lučenci). Hainbucher maľoval svoje akvarely v Zelenom a Poltári začiatkom 19. storočia. Čaplovič o tomto kroji píše: „ Tieto najmilšie slovenské ženičky vidíme v najväčšej paráde. Majú jemný , biely vyšívaný čepček so zlatým lemovaním vpredu. Cezeň si viažu perkalovú šatku, ktorá im visí až na chrbát a jej konce sú zdobené čipkami. S čepčekom je spojený vysoký štít s ostro červeného atlasu, zdobený žltými zamatovými pásmi. To celé sa volá „kika“.   Cez tento štít si prehodia si prehodia jemná závoj, ktorý vzadu prekrýva perkalovú šatku.

 

 

 Sukňa a lajblík sú z jedného kusa červeného šarlátu. Ozdobené sú čiernými zamatovými stužkami a zlatými šnúrami. Sukňa má naspodku žlté lemovanie a je poskladaná do malých záhybov. Ramienka sú zo zlatých šnúr. Ženy a dievčatá nosia vždy čiernu zamatovú čelenku, ktorá pôsobí neobyčajne dobre. Náhrdelník a náušnice sú zlaté a podľa majetnosti nositeľky prípadne zdobené aj drahokamami. Opasok je pozošívaný z koncov súkna ( Tucheden). Zástera je červeného alebo modrého hodvábu. Mladé dievčatá a ženy nosia červené, staré ženy však čierne čižmy. Bohaté ženy sú v lete oblečené do jemného bieleho perkálu. „ ( DRENKO, J. 2002)

   Uvedený opis kroja si však mohlo dovoliť len málo žien zo zemianskych a bohatších remeselníckych rodín. Sedliacke ženy sa odievali skromnejšie a jednoduchšie.

  Ženy nosili snehobiele košele, zdobené červenými a žltými výšivkami. Sukne mali na obidvoch stranách zdvihnuté a pod nimi nosievali spodnice- mondole. Na sukniach zas zdobené šatky a zástery- fertušky. V letnom období nosievali ženy vyšívané prusliaky a čižmy. V zime patrili k ženskému kroju kabanica a halena. Na hlavách nosievali biele šatky a zdobené čepce.

    Muži nosili klobúky ( tiež širáky), vlasy si česali dozadu a splietali do vrkočov. Ako obuv slúžili kožené krpce a onuce. Letný odev pozostával z košele

z hrubého plátna, dlhých gatí a niekedy aj z pláteného kabáta. Zimný odev tvorili kabanica, kožuch- kožok, širica a hrubú súkenné nohavice. Starší chlapi nosili aj opasky a bohato zdobené vesty- ľajblíky. Pamatná kniha obce Breznička I. uvádza ľudový odev v dedine, ktorý pozostával pre mužov: súkenné nohavice, kabanica, krpce a širák. Ženy: široké oplecká, gecele spod ktorých vyčnieval podolok, pred sebou mali šuchavu bielešj farby z domáceho plátna. Okrem krpcov pri žatvách ináč chodili aj bosí.

   Ľ u d o v é   z v y k y  a  p o v e r y

   Pri narodení bývalo zvykom usporiadať hostinu, najmä ak išlo o narodenie chlapca. Pri krstoch sa spravidla podávali pampúšiky. Keď sa išlo na pýtačky, posielali sa koláče. V niektorých obciach daroval ženích neveste pár krásnych čižiem a perníkové srdce. Ženích zase dostal od nevesty vyšívanú košeľu. Medzi svadobné zvyky patrilo aj vítanie nevesty medom a podávanie svadobného koláča- radostníka. Veci nevesty sa prevážali do nového domu a ženích musel platiť „ výkupné“. Pri úmrtí bolo zvykom zastaviť hodiny, zakryť zrkadlá, chodiť bez pokrývky hlavy až do hodiny pohrebu, ktorý sa vždy končil karom.

   Vysoká zručnosť ľudu Brezničky a okolia sa prejavovala v remeslách i domácej výrobe. Každý kus šatstva, obuvi, kuchynského riadu ( črpáky, maľovaný hlinený riad), náradia či nábytku od kolísky až po fujaru si vyrábal ľud sám a dosahoval pri tom vysokú umeleckú úroveň.

 

  Priadky a páračky sa stali svojským druhom zábavy, spojenej so spevom, rôznymi hrami a prekáračkami.

  Veľkonočné oblievačky. Mládenci dievča v „spodnici“ odvliekli k studní, kde ho obliali pár vedrami vody, „žebe nezvedlo“. Potom nasledovalo pohostenie.

  V predvianočnom čase bolo zvykom roznášanie oblátok po domoch , na Blažeja ( 3.februára) zbieranie slaniny a na Gregora (12.marca) zbieranie vajíčok na prilepšenie platu učiteľa- kantora. Tieto pochôdzky boli spojené s vinšovačkami a plnili ich školské deti. Píše o nich rodák z Brezničky

( MORHÁČ, M. 1906)

   Počas fašiangov sa schádzala mládež a mladí manželia, ktorí spoločne chodili od domu do domu. Jedného mužského obviazali povbriesllom ( slameným povrazom) až po hlavu. Dali naňho stará kabát alebo kabanicu, povešali mu na krk zvonce a na hlavu dali starý hrniec. Dudáš gajdoval a poviazaný tančil v kruhu. V každom dome dostali dar ( slaninu, vajcia, peniaze) a z toho pripraviliá spoločnú hostinu. Pri gajdoivaní a tanci spievali nasledovné piesne,

1.Páši sa mi páči kokavská príprava. Kalapčok široký, kopce do kolena.

2.Neďaleko Klenovec od Kokavy

Páči sa mi páči, šuhajíček maľovaný

Páči sa mi páči, že má čierne oči.

3.Dudali- dudali,, keď ma verbovali,

ešte lepšie budú, keď ma vešať budú.

 (Pamätná kniha obce Breznička I. s. 8-9)

     Dlhé roky v dedine pracoval tanečný krúžok a Spevácky krúžok z Brezničky

( pozri foto). Vyše 100 ľudových piesní obsahuje súpis pod názvom „Kalinovským Ipľom bystrá voda tečie“.

  Dlho pretrvávalo aj stavanie májov, ktoré bolo znovu obnovené.

    Igor Gombala spolu s priateľmi zo združenia Občania sebe a MY Novohradskými novinami usporiadali Breznícky majáles 1.mája 2009

v areáli tunajšieho futbalového ihriska, kde sa stretlo viac ako tisíc ľudí.

Už deň predtým organizátori prešli na koči po dedine. Hrali na heligónke a pozývali všetkých, čo majú nohy, na premiérovy Breznicky majáles.

Konali sa aj rôzne súťaže . Domáci zvíťazili v priateľskom futbalovom stretnutí  s Veľkou Vsou aj v preťahom lanom.. Folklórne popoludnie spestrili: súbor Jánošík, cimbalová muzika Michalíka z Detvy a výrobca, hudobník i spevák v jednej osobe Tibor Koblíček. Zišlo sa tu aj šestnásť heligonkárov, ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou piatkovej veselice. O hladné žalúdky sa postaral výborný guľáš, klobásy a pivo Hlúčik ľudí postával aj pred stánkom s Novohradským trdelníkom. Simona Krasňanská s manželom ich ledva stihali piecť. Aj deti si prišli na svoje. Chodúle a kone. No nielen deti sa tešili ,ale aj tunajší školkári, pretože zisk z tejto akcie patril im. Organizátori im rozhodli kúpiť hračky.  Pozri fotoreportáž z majálesu ( SURÁKOVÁ, Z. 2009)

   Z Dalších akcií obce uvedieme napr. Športový deň v rámci Medzinárodného dňa detí (MDD), Strašidlá či svetlonosi z tekvíc, Mikuláš. Tradíciu majú aj adventné stretnutia v rímskokatolíckom kostole a i.

    Zo zabudnutých ľudových  j e d á l .Popri bežných ľudových jedlách v Brezničke a okolí boli aj miestne špeciality. Parovec- keď ešte nepoznali droždie a dedinské ženy piekli chlieb s kúskom cesta so zakvasenými otrubami. Z tohto kvasu podliateho vodou, ženy sformovali gule veľkosti päste,, ktoré potom po usušení rozmrvili a použili do chlebového cesta namiesto droždia. V nádobe ostala nakyslastá tekutina, kvasná voda. Tú gazdiná podľa potreby doliala čistou vodou, pridala niekoľko hrstí prosa (žltej kaše), prisolila a naložila na sporák. Po zovretí bol párovec hotový. Nálesník- t.j. lokša pripravená z cesta so zemiakmi ako na halušky, alebo točňu (babu), upečenú na kapustnom liste.  Fučka- bola zemiaková kaša premiešaná s múkou. V súčasnosti Lýdia Lőrinčiková z Brezničky sa zaoberá prípravou zaujímavých exponátov sladkostí. Pečie torty a koláče rôznych tvarov( kostol, požiarne a osobné auto, gitara, futbalová lopta) a i. S manželom vlastnia malý obchodík a tak pečenie strieda s podnikaním. ( ŠVOŇAVSKÝ, J. 1998)

   N á p o j .  Na usadlostiach boli studne, z ktorej sa voda pre domácu potrebu a dobytok „ťahala“ vedrami pomocou valca- hriadeľa otáčaného „kvakou“ (kľukou), na ktorý sa navíjala reťaz so zaveseným vedrom.Na pitie sa často nosila „šťavica“ z Prievrany, Maštinca či Kalinova.V dedine sa pilo pivo, víno aj slivovica, rožovka.

   H u d b a- okrem cirkevnej a školskej , ktorú nacvičovali  učitelia- kantori,

bola tu aj ľudová hudobná kultúra ( spevy spojené s tancami). Nositeľmi hudby boli aj cigánske kapely. Od r. 1957 pri ZK ROH pracoval  tanečno- spevácky súbor.V súčasnosti úspešný je spevácko- chrámový zbor Campana a detský zbor Capmanela. ( pozri vpredu).

   Ž i d i a- izraeliti:sa usadili v Brezničke v pol. 19. storočia Židovské náboženstvo (judaizmus)- základom je viera v boha Jahveho, ktorý stvoril a riadil svet, viera v prichod Mesiáša a posmrtný život. V r. 1875 bolo v Brezničke 7 židov. Najbližšiu modlitebňu mali v Poltári, ich matriky sa viedli od r. 1851 v Lučenci. Z rodových mien to boli hlavne:

 

Holokaust Židov v r. 1944-45 prežilo len niekoľko jedincov.

    C i g á n i – R ó m o v i a

    Spočiatku sa venovali hudbe, výrobe váľkov, kováčstvu a poľnohospodár- skym prácam.  Donedávna tu bola už len jedna rodina. Nataša Demeová ( mala 10 detí, v súčasnoti žijú už len tri deti, manžel pracoval v sklárni v Katarínskej Hute, zomrel). S Natašou žil druh Emil Farkaš, spolu s deťmi žili v polozrúcanom dome v jedinej miestnosti ktorá slúžila v r. 2006 ako kuchyňa, spálňa i obývačka. (LEPIŠ, O. 2004)

Literatúra k III. kapitole Z Kultúry Brezničky

 

ABELOVSKY, M. (2012): Predstavujeme mestá a obce Novohradu. Breznička.

                                            In. REKUS, roč. 22. č.12, Lučenec, s. 1-4.

ADAMOVIČ, Š.(1940): Dejiny novohradského seniorátu. ( Rig. práca,rkp.)

ALBERTY,J. a kol.(1989): Regionálna vlastivedná monografia Novohradu.

                                             Dejiny 2/1. Osveta, Lučenec.s.138, 426-430.

Authenticae conscriptiones... minstr.Neogradiensium aug. conf,addictorum

ludirectorum in matribus...( rkp. písaný slovensky) NML Šalgótarján.

BELČANY,  (1958): Dejiny breznickej farnosti ( rkp. Breznička-Rožňava)

DRENKO, J.(2002): Z histórie futbalu v Lučenci. LAFC Lučenec, s. 67 a i.

DRENKO,J.(2005): Kostoly novohradského seniorátu. Lučenec,s.20.

DRENKO,J.(2012): Mládzovo monografia obce. NOS Lučenec.

DRENKO,J.-SLAWEK, Z.-MORAVČÍKOVÁ, M.: (2003): Katolícke patrocínia

                      Novohradu. Stará Halič. s. 104-109.

DRENKO,J. a kol.(2004): Kostoly novohradského dekanátu. Stará Halič.s.15-17

DRENKO, J.(2007): Zvony Novohradu. Lučenec. s.16.

DRENKO,J.(2011): Ženy Novohradu., Lučenec,s.12,32, obr. tit. strana-kroje.

DRENKO, J.-KEPEŇA, J.:(2003): Požiarna ochrana v Novohrade. Lučenec.

Gábor, Pavel (triatlonista) miesto 3-Breznička. In. Novohradské noviny  (No No), roč. 18, č.11 ( 19.03.2007), s.38, 7 foto.

GYÖRFY, Gy.(1998): Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza IV. AK

                                     Budapest, s.231.

JÁNOŠ, P.(1988): Kalinovo. 2.vyd. Kalinovo.

JÓNA, , E. (2009): Novohradské nárečie. Bratislava, s.94 - 96.

Kol.(1967 ): Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava, s.216.

Kanonické vizitácie Breznička - Kalinovo: 1674 Canonica visitatio Liber I.

Biskupský archív v Rožňave. 1688- Egyetemi könyvtár ( rkp. oddelenie Univerzitnej knižnice) Budapest. Fond Collectio Hevenesiana Tomus LX.

Kroniky Materskej školy v Brezničke vedené od škol. r. 1963/64.

Kol.(2002): Mesto Poltár Regionálna monografia. MsÚ Poltár

Kol.(1984): Pedagogická encyklopédia Slovenska I. Bratislava, s.715-716.

Kol.(1990 ):Slovenský biografický slovník IV.zv. Martin, s.220.

Kol.(2001): Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava, s.155-56,

                     231, 243-44.

Kol.(2002): Nógrád megye evangélikus lelkészek és tanítók díjlevelei

                     (1784- 1804). Salgótarján, s.71-77.

LEPIŠ,O (2004).: Päťčlenná rodina- chudoba Breznička. In. NoNo, roč.15, č.12

                             (22.3.2004) s.3

mb.: Oslávil sto rokov ( Pavel Melo z Brezničky). In. No No, roč.17, č.24 (19.06.2006) s.5.

 

 

MIHÁLY,F. (1995, 2001): Osobnosti Novohradu. Lučenec. Kto je kto

                                            v Novohrade. Praha.

MICHALIČKA, V.(2010): Topografia dejín školstva na Slovensku od počiatkov do roku 1918- žilinský a banskobystrický kraj. Bratislava, s.241.

MORHÁČ, M.(1906): Blažeja a Gregora Školské zvyky v Ipeľskej Breznici v

                        Hornom Novohrade. In. Časopis MSS, 9, č.1, s.1-5.

NEDBAL, J.(1985): Štafetový maratón v Brezničke. In. Ipeľ, 8, 19.11.1985,s.4.

OBECNÁ KRONIKA Breznička II. Uložená na OÚ v Brezničke.

OKOLICSÁNYI, J.(2009): A Nógrád Ágostai Hitvallású Evangélikus Egyház-

                                megye monográfiája. Budapest, s.145-47.

PACSERI, K.(1900): Nógrádmegye népoktatás ügyének története. Balassa-

                                   Gyarmat, s.88-89.

SHVOY, M.(2006): Nógrád megye leírása. Salgótarján. s.244-45, 381.

SURÁKOVÁ, Z.(2009): Majáles sa vydaril... In. Novohradské noviny,

                                        Lučenec ( 11.05.2009), s.6, foto 5.

ŠKOLSKÁ KRONIKA vedená od 28.marca 1929, novšia ved. od škol. r.1996/97.

ŠVOŇAVSKÝ,J.(1998): Maškrty od výmyslu sveta- cukrárstvo Lörinčiková

                             Lýdia, Breznička. In. No No, roč.9, č.48,s.3.

TÓTH, K.(2004): A Nagy-Nógrádi főesperesség 17.századi katolikus egyház-

                                látogatási jegyzőkönyvei. Szécsény, s.54-55, 102-104.

 Archívne dokumenty :Inventár fondu Miestny národný výbor v Brezničke

MNV-B 1955-1960, 1961- 1990. MV SR Štátny archív B. Bystrica, pobočka Lučenec.Archív Obecného úradu a Rím. kat. farského úradu Breznička.

Archív  Oblastného futbalového zväzu v Lučenci.